Lukáš Tesák sa prvýkrát postavil na žiarsky futbalový trávnik ako dorastenec. Neskôr jeho futbalové kroky viedli do slovenských vrcholových klubov, ale svoju profesionálnu futbalovú kariéru rozbehol najmä na východe – v Rusku, Ukrajine a Bielorusku. Svoju hráčsku kariéru zavŕšil symbolicky v Žiari. V rozhovore sme sa s Lukášom vrátili o niekoľko rokov späť, zaspomínali sme na jeho začiatky vo futbale a reč padla aj na jeho súčasné aktivity.
Ako každý malý chlapec, ktorý vyrastá na dedine, aj Lukáš začal hrávať futbal od malička. „V lete to bol futbal, v zime hokej a popri tom ostatné športy,“ vracia sa do detstva a spomína aj na to, kto ho k futbalu priviedol: „V rodine sme mali dosť futbalistov. Môj otec, moji ujovia... Mamin bratranec je bývalý československý reprezentant Tibor Mičinec, ktorý bol spoluhráčom trénera Radványiho v Dunajskej Strede. Bolo teda po kom zdediť trošku talentu a lásky k futbalu.“ Prvé Lukášove futbalové kroky tak boli na ihrisku v rodnom Ihráči. „Až tak presne si nespomínam na to, kedy som si obul svoje prvé kopačky. Ale viem, že ako malý chlapec som sa vždy chodil pozerať na tréningy Olympicu Ihráč. Zbieral som im lopty, behával s nimi niektoré bežecké tréningy a sem-tam mi dovolili aj kopnúť do lopty,“ hovorí s úsmevom o svojich prvých dotykoch s futbalovou loptou. Ako prvý začal Lukáša trénovať jeho otec a neskôr aj ujovia. Prvým skutočným futbalovým trénerom však bol Milan Nemec z Ihráča, ktorý dlhé roky pôsobil aj v žiarskom futbale.
Rodný Ihráč vymenil Lukáš za klub v Kremnici, kde pôsobil približne rok. „To som bol ešte malý, mal som možno 10 rokov. Vtedy som futbal bral ešte ako zábavu, pretože na dedine bolo dosť inej roboty a je pravda, že nie vždy sa mi chcelo cestovať na tréningy,“ priznáva po rokoch. Po pôsobení v Kremnici sa mu naskytla možnosť hrávať za mladší dorast v FK Žiar nad Hronom. „Hrala sa vtedy 2. celoslovenská liga a mala naozaj veľkú úroveň. Tréneri Rapčan a Macejko mali veľmi dobré mužstvo a okrem iných tu hrával aj Adam Nemec. Hrávalo sa na dnešnom pomocnom ihrisku alebo v Lovči. A musím povedať, že aj záujem ľudí o futbal bol celkom slušný.“ Na mladícke pôsobenie v Žiari má Lukáš len tie najlepšie spomienky. Ako podotýka, bolo to veľmi pekné obdobie a už vtedy bolo cítiť profesionalitu. „Prístup hráčov k tréningu, príprava na zápasy. A asi niekde tam mi napadlo, že by bolo možno dobré to skúsiť a nastupovať každý týždeň na veľkých štadiónoch pred veľkou návštevou. Tréneri Rapčan s Macejkom boli maximalisti, no vždy som mal chuť a silu na všetko, čo vyžadovali,“ naznačuje Lukáš a ako priznáva, dochádzanie mu však dávalo zabrať. Z domu odchádzal pred 6-tou hodinou ráno, nasledovala škola, tréning a domov prišiel až po 19-tej hodine. Dorastenecký futbal si však vyskúšal aj v Dubnici, kde hrával 2,5 roka: „V Dubnici sa nám podarilo získať titul majstra Slovenska pod vedením trénera Nosického. Mali sme naozaj silné mužstvo, z ktorého potom vzišlo veľa slovenských reprezentantov.“
Zo slovenských trávnikov si mnohí fanúšikovia pamätajú Lukáša ako hráča MŠK Žilina. „Po doraste som sa prepracoval cez B tím do prvého tímu Dubnice, kde sa mi naozaj začalo dariť. Strelecky som sa presadzoval hneď vo svojich prvých ligových zápasoch a dokonca aj v pohárovej Európe. A potom prišla ponuka zo Žiliny. Tak som prikývol. Krásne obdobie, krásny štadión, výborné podmienky, silné mužstvo, pohár UEFA. Mám na Žilinu naozaj pekné spomienky.“ Ako už Lukáš naznačil, práve počas pôsobenia v MŠK Žilina si zahral aj v pohári UEFA. A aké to bolo hrať v Amdsterdame proti slávnemu Ajaxu a hráčom ako Luis Suárez či Klaas-Jan Huntelaar? „Hrať takúto súťaž, to je presne to, pre čo to človek vlastne robí. Aspoň v mojom prípade. Tí hráči, ktorí proti vám hrajú, majú naozaj obrovskú kvalitu. Nakoniec, je to vidieť, kam to až napríklad Suárez dotiahol,“ podotýka na margo hviezdneho hráča, v súčasnosti hrajúceho za FC Barcelona.
Ďalšie kluby, ktorými si Lukáš na Slovensku prešiel, boli Rimavská Sobota, Senica a Tatran Prešov. Zaujímalo nás, v ktorom klube sa mu najviac darilo, kde sa cítil najlepšie a ktorý z týchto klubov v tom období vnímal ako najväčšiu skúsenosť a posun vo svojej dovtedajšej kariére: „Kvalita v Žiline bola naozaj veľká, a tak sa stalo, že som musel odísť na hosťovanie. Je pravda, že sa mi veľmi nechcelo odísť z tímu, ktorý hrá o titul, do tímu, ktorý sa viac-menej zachraňuje. Ale po čase som zistil, že zápasová prax je proste nenahraditeľná. A to bol v podstate najväčší posun. Touto cestou by som chcel aj druhým povedať, že sa toho netreba báť. Nie je to žiadna hanba a hráči tým môžu len a len získať.“ Ako Lukáš priznáva, hrať ligu v tom čase v Žiline, na Tehelnom poli alebo v Trnave, to bol proste zážitok a rešpekt dohromady: „Tí hráči, ktorí vtedy hrali, boli a aj sú naozaj veľké mená. A myslím si, že boli právom všade rešpektovaní. No je potrebné dodať, že to absolútne nezneužívali. Dnešným hráčom, a to hovorím otvorene, chýba pokora a disciplína. Bez toho nemáte šancu.“
Počas futbalovej kariéry hrával Lukáš na poste ľavého obrancu. V Pohroní sme ho však mohli vidieť v niektorých zápasoch aj na pravej strane obrany, dokonca aj v jej strede. Kedysi si vyskúšal aj pozíciu útočníka. „Začínal som ako útočníka a pamätám si, že v zápase mladších žiakov v Žarnovici som strelil 5 gólov. Tam moja strelecká kariéra skončila. Postupne som bol posunutý na ľavý kraj zálohy, keďže som ľavák a definitívne na ľavom kraji obrany som začal hrávať v Žiline pod trénerom Vrbom. Niekedy sa stalo, že som sa ocitol vpravo, respektíve v strede, ale to bolo len na pár zápasov,“ približuje Lukáš a prezrádza, koľko gólov vo svojej kariére nastrieľal: „Presne spočítané to nemám, ale okolo čísla 20 sa určite pohybujem. Predsa len, obrancovia nie sú typickými kanoniermi.“
Cesta na východ
Snom každého profesionálneho futbalistu je hrať v zahraničných ligách. Dnešní mladí futbalisti snívajú, že raz budú hrať za Real Madrid, Bayern Mníchov či niektorý anglický klub. Lukáš je v tomto výnimka. „Ja som veľké sny ani očakávania nemal. Išiel som naplno všade, deň za dňom a nepozeral som, kde sa to zastaví. Vysnívaný klub som nemal. Aj to je možno chyba dnešných hráčov. Každý sníva o niečom, ale zabúda na tú tvrdú robotu, len vďaka ktorej to môže niekam dotiahnuť. Celý futbal je o tvrdej každodennej robote. O niečom inom ma nikto nikdy nepresvedčí. Mám to odskúšané na sebe,“ hovorí o čosi vážnejšie bývalý profesionálny futbalista, ktorý počas kariéry odohral takmer 400 oficiálnych zápasov.
Ako 25-ročný získal Lukáš svoje prvé zahraničné angažmán v tíme FC Zorya Luhansk. „Asi každý sníva o tom dostať sa do zahraničia. Mne sa to podarilo. Jednoduché to však vonku nebolo. Na legionárov sa pozerajú úplne inak a očakávajú od nich o triedu lepšie výkony ako od domácich hráčov. Začiatky boli fakt ťažké. Nový štát, nový jazyk, noví spoluhráči... Po týždni som chcel ísť domov,“ priznáva a prezrádza, čo mu pri prechode zo slovenských trávnikov na ukrajinský najviac pomohlo: „To, že som sa rýchlo naučil ruský jazyk. Spoluhráči ma brali ako svojho, v porovnaní s druhými legionármi. Do dnešného dňa tam mám priateľov, s ktorými som v neustálom kontakte.“ V období, keď Lukáš prestúpil do ukrajinského klubu, bol prvým Slovákom, ktorý hral dovtedy v najvyššej ukrajinskej lige. Spomína, ako vznikla spolupráca s týmto klubom: „Po konci zmluvy v Žiline jednoducho prišla takáto ponuka, tak som sa rozhodol na ňu kývnuť. Nebolo o čom premýšľať. Niekedy mám pocit, že slovenských hráčov si doma kluby nevážia.“
Na Ukrajine pôsobil Lukáš dva roky. Odtiaľ neskôr prestúpil ruského klubu FK Torpedo Moskva. Už o rok bol pri tom, keď si klub vybojoval postup do ruskej 1. ligy. „V Torpede to bol najlepší kolektív, aký som mohol vo futbale zažiť. Po prvej sezóne, v ktorej sme sa zachraňovali, prišla sezóna, na ktorú nezabudnem nikdy v živote. Hoci po prvých 7 kolách sme mali len 2 body, prišla zmena trénera a my sme nakoniec v 20-člennom pelotóne skončili na 3. mieste a cez baráž sa nám podarilo postúpiť do najvyššej súťaže. Ja som bol vyhodnotený trénermi a novinármi ako najlepší obranca sezóny. Odvetný zápas sme hrali v Samare, kde vtedy pôsobil bývalý reprezentačný brankár Ján Mucha a po postupe sme mali hneď odletieť do Moskvy. Podarilo sa nám to až na tretí deň. Keď sa hrá, tak sa hrá! Keď sa pije, tak sa pije! To je Rusko. S tým nič človek neurobí,“ naznačuje Lukáš s úsmevom, ako vyzerajú oslavy v ruskom klube.
Moskva však nebola poslednou ruskou zastávkou v Lukášovej kariére. V roku 2014 prestúpil do tímu ďalšieho nováčika ruskej najvyššej súťaže, do Arsenalu Tula. „Vtedajšiemu trénerovi Tuly som sa páčil až natoľko, že som bol vôbec prvým hráčom v klube, za ktorého zaplatili peniaze. Tula je 150 kilometrov od Moskvy, takže až tak veľa sa nezmenilo. Páčilo sa mi tam hrať, pretože každý domáci zápas bol vypredaný. Keď vás 20-tisíc ľudí ženie dopredu, tak si nemôžete dovoliť nič vypustiť. Fantastické futbalové prostredie! Spoluhráči boli rovnako milí a pracovití a bola naozaj radosť zažiť ruský futbal,“ hovorí na margo bývalých spoluhráčov. Na východe sa Lukášovi páčilo, veď po ruských kluboch si vyskúšal futbal aj v kazašskom klube Kajrat Almata. „V Almaty som zažil najlepšie futbalové podmienky, aké si len futbalista dokáže predstaviť. Raz sa mi stalo, že som si podvrtol na tréningu členok a do 10 minút som ležal na magnetickej rezonancii. Je to naozaj až neuveriteľné, ale skutočne to tak bolo. Prezident klubu tam vráža do futbalu kozmické peniaze. Nakoniec vám to môže potvrdil aj tréner Vladimír Weiss, ktorý tam pôsobil. Veľa ľudí, ktorí nemali šťastie navštíviť túto krajinu, nemá ani len potuchy, aká je to krásna krajina s neuveriteľne ochotnými a milými ľuďmi.“ Profesionálne sa Lukáš z Kazachstanu na rok vrátil do Tuly, odkiaľ prestúpil do ďalšej „ruskej“ krajiny – do Bieloruska, kde hral v najvyššej lige za FK Homel. Preto sa pýtame, čo znamenalo pôsobenie v ruských kluboch pre jeho futbalový a osobný život: „Desať rokov v zahraničí mi dalo veľa. Ale najviac sú asi tie kamarátstva a priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Cítim sa hrdo, keď dostanem SMS správu k narodeninám, napríklad od Anatolija Timoščuka, s ktorým som hrával v Kazachstane a ktorý vyhral aj pohár UEFA aj Ligu majstrov. A takí sú aj ďalší a ďalší bývalí spoluhráči. No vždy som vedel, že nikdy neostanem žiť v zahraničí a že sa chcem vrátiť domov. Rodina je predsa len najviac.“
Reprezentačná kariéra
V Arsenale Tula bol Lukáš stabilným členom základnej zostavy klubu. Práve v tom období dostal aj pozvánku do reprezentácie Slovenska. Spomína, kto zrejme vtedy za tým stál: „Počas môjho pôsobenia v Tule k nám prišiel Ján Mucha. Pre mňa to bolo obrovská osobnosť, človek, ktorý Slovensko dostal na Majstrovstvá sveta do Afriky. A ja som mal s ním teraz hrávať. Myslím, že mal prsty v mojom posunutí sa do reprezentácie Slovenska. Asistent reprezentačného trénera sa prišiel pozrieť na jeden náš zápas do Moskvy a o mesiac prišla pozvánka.“ Reprezentačnú premiéru si odbil v ťažkom zápase proti Španielsku, ktorý sme prehrali 2:0. Ako sa cítil, keď vychádzal na ihrisko s hviezdami Barcelony či Realu Madrid? „Hrať za reprezentáciu svojej krajiny je pre športovca, podľa mňa, to najviac. Mne sa to podarilo rovno proti Španielsku. No z toho zápasu si veľa nepamätám, pretože som bol v maximálnom tranze. Tých hráčov, ktorí proti mne stáli, som videl dovtedy iba v televízii. Dôležitý bol však cieľ a ten sme splnili. Postúpili sme na Majstrovstvá Európy vo Francúzsku.“
Návrat domov
Bielorusko bola Lukášova posledná zahraničná zastávka pred návratom domov. Cítil, že už nastal čas ukončiť pôsobenie v zahraničí. „Po sezóne v Bielorusku som si povedal, že stačí. Mal som ešte zmluvu na 1,5 roka, ale už ma ťahalo domov. Telo už bolo dosť opotrebované a popravde, potreboval som zmeniť prostredie. Ako sa hovorí – všade dobre, doma najlepšie. Vyšlo to tak, že kde som začal, tam som aj skončil a pre mňa to bolo krásne. Mrzia ma len dve veci. Že mi nebolo umožnené dohrať aktuálnu sezónu, pretože mi chýbali dva zápasy do 400 oficiálnych zápasov a že som netrénoval počas kariéry ešte viac.“
o príchode do Pohronia si Lukáš získal stabilné miesto v základnej zostave a zaradil sa medzi kľúčových hráčov. V jednej sezóne Pohronie zachránilo ligu a skončilo na 9. mieste, v druhej ukázali jeho hráči famóznu jazdu a postúpili do Fortuna ligy. Pred sezónou s tým určite nikto nerátal. Ako vtedy vnímal tieto okamihy? „V Pohroní sa zišla skvelá partia hráčov a s podporou vedenia sa nám podaril historický postup do 1. ligy. Na ihrisku nám to išlo hlavne preto, že nám to klapalo aj mimo neho a že chalani boli ochotní pracovať a boli presvedčení o tom, že sa nám to môže podariť.“ S postupom do Fortuna ligy prišlo možno na začiatku aj vytriezvenie, keď po eufórii z víťazstiev začala šnúra prehier. Aj takéto výsledky určite vplývajú na psychiku hráča. „Tam už to je o vyššej kvalite, ktorá nám zatiaľ chýba. No momentálne máme silné mužstvo a ja nepochybujem o tom, že sa 1. liga bude v Žiari hrať aj budúcu sezónu. Ak sa teda bude hrať, vzhľadom na situáciu vo svete,“ naznačuje Lukáš možný scenár, ktorý momentálne ovplyvňuje všade vo svete koronavírus a s ním prijaté opatrenia.
Niektorým hráčom, ktorí sa stanú doslova zo dňa na deň súčasťou veľkého futbalu, sa môže stať, že to „zamáva“ s ich sebavedomím. Sú sebavedomejší, čo ide mnohokrát na úkor kvality ich hry. „Ako som už spomenul, prvoradá je pokora a hlavne ochota na sebe pracovať. Nič vo futbale nie je zadarmo a skutočne si to treba vydrieť. Takže všetkým, ktorí chcú niečo dosiahnuť, nič iné neostáva. Len zaťať zuby a tvrdo makať,“ radí najmä mladým hráčom a naznačuje, ktorí hráči z Pohronia majú, podľa neho, veľký potenciál dotiahnuť to ďaleko: „Je veľa chlapcov u nás, ktorí to môžu dotiahnuť ďaleko. Hlavne Paťo Blahúť a Rišo Župa. Sú skromní, poctiví, no musia začať ešte viac na sebe pracovať, aby im ten vlak neušiel. Pokiaľ to však sami nebudú chcieť a nebudú o tom presvedčení, nemajú šancu. Dúfam, že si toto prečítajú.“
Kariéru náš obranca ukončil symbolicky na trávniku, kde kedysi s profesionálnym futbalom začínal. Neodišiel však z Pohronia úplne, doteraz v ňom pôsobí. „Momentálne pôsobím ako kondičný tréner pri A tíme. Mám na starosti kondičnú a silovú stránku hráčov, plus individuálne tréningy s hráčmi po zranení. Tréner Radványi ma s touto ponukou prekvapil a som rád za takúto možnosť. Napĺňa ma to a som rád, že aspoň takto môžem chalanom pomôcť, alebo dať nejaký návod na to, ako byť lepší ako súper.“ Zaujímalo nás, aká je momentálne v klube situácia, keďže sa kvôli koronavírusu nehrajú žiadne zápasy: „V momentálne situácii, keď bolo zakázané trénovať, som musel pre chalanov každý týždeň vytvoriť tréningové plány, ktoré doma museli plniť. Takže od tréningov sme si neoddýchli. Verím, že chalani pracovali a dúfam, že táto situácia skoro skončí a my sa budeme môcť znovu stretnúť a pracovať spoločne.“
Ako profesionálny futbalista síce Lukáš skončil kariéru. Profesionálne sa však naďalej angažuje pri futbale. Vie si predstaviť, že sa v budúcnosti bude jeho život uberať iným ako športovým smerom? „Človek nikdy nevie, akým smerom sa bude uberať jeho život. Preto túto kapitolu veľmi neriešim. Nemám problém s akoukoľvek prácou, no pokiaľ sa bude týkať športu, bude to pre mňa len potešujúce.“
(li)
Zdroj foto: internet