Bývalý futbalový reprezentant, obranca Lukáš Tesák (33), ktorý hrával napríklad za ukrajinský klub Zorya Luhansk a za ruské kluby Torpedo Moskva a Arsenal Tula, je už niekoľko mesiacov súčasťou tímu FK Pohronie.
Pre týždenník MY hovoril o skúsenostiach zo zahraničia aj o tom, že futbalu sa chce venovať, kým mu to zdravie dovolí.
Po rokoch v zahraničných kluboch ste sa vrátili do rodného kraja, čo rozhodnutiu predchádzalo?
- Mimo Slovenska som pôsobil takmer desať rokov, už ma to ťahalo domov. Bol to jeden z dôvodov. Veľa športovcov hovorí, že vonku sa treba udržať čo najdlhšie a ja mám stále ponuky - telefonujú mi aj z Ruska aj z Kazachstanu. Je však tiež pravda, že zdravie tam dostáva oveľa viac zabrať ako u nás, trénuje sa tam oveľa tvrdšie. Samozrejme, sú tomu prispôsobené aj podmienky - lekárska starostlivosť a celkové zabezpečenie.
Bol to hlavný dôvod, prečo ste sa rozhodli zakotviť nateraz v Pohroní?
- Keďže minulý rok v zime som absolvoval operáciu chrbta a organizmus je len jeden, rozhodol som sa ho trošku pošetriť. Stále sa môžem do zahraničia vrátiť, čo ma teší, ale myslím si, že v Pohroní existuje vízia a že v súčasnosti mám klubu a tímu čo dať.
Ako vidíte vašu úlohu v tíme? Čo je dôležité pre vás a čo od vás očakávajú tréneri?
- Stále som hráč a som súčasťou kabíny. Z tohto pohľadu je jedno, či má niekto dvadsať, tridsať alebo tridsaťpäť rokov. V prvom rade sa snažím plniť povinnosti, ktoré mám dané zmluvne a ktoré odo mňa vyžadujú tréneri. Ďalšia vec je byť ich predĺženou rukou a pomáhať mladým hráčom zdokonaľovať sa. Mám skúsenosti, takže ich v niečom dokážem usmerniť, môžem im ísť príkladom. Sledujú, čo a ako človek robí, keď to trochu zveličím, možno aj to, ako si zaväzuje kopačky. Rešpektujú ma, a to som rád.
Pýtajú sa vás na vaše skúsenosti, zaujíma ich, čím ste si v kariére prešli?
- Samozrejme, vždy prídu, pýtajú sa, sú zvedaví. Ja som im nápomocný, ak treba a majú záujem, poradím im. Aj v posilňovni, keď máme tréning, a vidím, že to robia nesprávne, snažím sa im ukázať, ako na to. Je ale pravda, že návyky u slovenských mladých hráčov sú trochu odlišné ako u tých v zahraničí. Všetko sa dá ale napraviť tvrdou a poctivou robotou.
V čom sú hlavné rozdiely medzi mladými hráčmi teraz a v časoch, keď ste začínali vy?
- Dnes majú mladí hráči oveľa väčšie možnosti ako my v ich veku, či už ja alebo napríklad tréner Urgela(Rastislav Urgela – pozn. red.), s ktorým sme hrávali v Žiari. Majú oveľa väčšie šance, ale niekedy sa mi zdá, že sú oveľa väčší lajdáci, ako sme bývali my. To je ale celkovo problém slovenského futbalu.
V čom to podľa vás je?
- Je taká doba, kedysi neboli počítače, telefóny, my sme boli stále na ihrisku, hrali sme sa za domom. Teraz prejdete cez dedinu a pomaly nevidieť vonku žiadne deti.
Vy ste na dedine vyrastali. Do rodnej obce ste sa vrátili, v Ihráči žijete. Ako vyzeralo vaše futbalové detstvo?
- Vtedy deti na dedine trávili vonku skoro všetok voľný čas – v lete sa hral futbal, v zime hokej. Tak ma to chytilo, že som na ihrisko často chodieval s loptou aj sám. Prišlo to nejako samé v pätnástich, objavila sa ponuka ísť do Dubnice spolu s Adamom Nemcom. Rodičia ma v tom podržali a podporili. Žili sme na dedine, tam bolo vždy veľa roboty okolo domu, okolo polí. Stať sa futbalistom nebol nejaký dopredu daný cieľ, vyskúšali sme to a nakoniec to celkom dobre vypálilo.
Pomerne skoro ste sa museli stať samostatným – vo viacerých ohľadoch.
- Prakticky od pätnástich som preč z domu, takže som sa veľa vecí musel naučiť. Veľa mi to dalo do života.
Ešte silnejšie ste to zrejme pocítili, keď ste prvýkrát prestúpili do zahraničného klubu?
- Plynula mi päťročná zmluva v Žiline a prišiel tam nový tréner Hapal, ktorý chcel, aby som pokračoval ďalej, lenže prezident Antošík povedal, že som preňho starý, mal som vtedy 24 rokov. Nakoniec to vlastne v Žiline zafungovalo, mal pravdu. Čo sa týka mňa, prišla ponuka a bolo treba ísť na Ukrajinu na tri dni na skúšku. Druhý deň , ktorý som tam bol, som podpísal zmluvu na dva roky. Rýchlo som sa naučil ruský jazyk a odvtedy to bolo jednoduchšie, brali ma ako svojho. Po dvoch rokov moja cesta smerovala do Moskvy.
Ukrajina, Rusko – ako ste zvládli prispôsobenie sa novému – cudziemu, prostrediu?
- Nebolo to jednoduché, prvý týždeň na Ukrajine som rozmýšľal, že chcem ísť odtiaľ domov. Najväčší problém na začiatku som mal práve s jazykom, predsa len azbuka je niečo iné ako angličtina, ale zahryzol som sa do toho a postupne to išlo. Zohnal som si knihy, ponaliepal som si všade nálepky so slovíčkami, s vetami, ako sa čo povie. Taký klasický spôsob. Trvalo to asi pol roka.
Keď je človek odkázaný sám na seba, veľa vecí sa chtiac-nechtiac musí naučiť...
- Keď človek žije sám, musí si oprať, uvariť, aj všeličo iné. So samostatnosťou nemám žiadny problém. Získal som tiež veľa kamarátov, s ktorými si dodnes píšeme, telefonujeme, vždy som u nich vítaný. Vtedy som oceňoval práve ten ľudský prístup, že mi pomohli, keď to tam bolo ťažšie, najmä zo začiatku – s jazykom, alebo vybaviť niečo na úradoch. Samozrejme, nebolo to len o tréningoch a zápasoch - mal som aj voľný čas – knihy, kino, nejaká večera, posedenie s kamarátmi.
Aký je vzťah tamojších ľudí k futbalu a k ich tímu, keď to porovnávate so Slovenskom?
- Je to dosť odlišné. Ľudia tam na futbal chodia. Aj po zimnej príprave, keď sme hrali na začiatku marca a bolo mínus pätnásť, tak prišlo 12-tisíc divákov. To sa cení, hrali sme pritom o záchranu. Berú futbal viac ako zábavu. Veľa ľudí má možno negatívny vzťah k Ukrajine, k Rusku, ale kto tam nežil, ťažko si urobí reálnu predstavu.
S vojnou na Ukrajine sa to ale zrejme výrazne zmenilo.
- Vtedy to bolo v oboch krajinách podobné, teraz je to už asi iné. Na Ukrajine som dlho nebol, asi tri roky. Neviem, ako to tam teraz funguje, zbierajú sa z toho, čo sa tam udialo a vzťahy s Ruskom to negatívne poznačilo.
Ako vnímate ruských fanúšikov?
- Hral som takmer tri roky za Torpedo Moskva. To je jedno z tých klasických moskovských mužstiev, tamojší Ultras sú 30-, 40-roční obrovskí chlapi s poriadnou bradou. Aj nedávno, keď som bol v Moskve na zápase, tak som sa s nimi stretol, bol som u nich na sektore, priamo v kotle. Som rád, že som zanechal v mužstve veľmi dobrú stopu, dotiahli sme ho do ligy, a potom sme postúpili, vážia si ma tam, poznajú ma.
A čo skúsenosti s chuligánmi?
- Bezpečnostné opatrenia v tomto smere sú už aj v Rusku na veľmi vysokej úrovni. Ani teraz počas majstrovstiev sveta sa nevyskytol nejaký problém, hoci na šampionáte mali zastúpenie aj krajiny, ktoré sa nemusia. Kamaráti mi každý deň volajú, píšu, že je neuveriteľné, čo sa deje v Moskve - ako sa tam ľudia bavia, nikto na nikoho nezazerá.
Komu ste počas majstrovstiev držali palce?
- Jednoznačne Rusku, mám tam kamarátov, ktorých poznám a ktorí hrajú za reprezentáciu, aj som si s nimi počas majstrovstiev písal, po zápasoch som im gratuloval.
Spomínali ste, že tréningy v kluboch na východe boli tvrdšie ako u nás. V Pohroní to pre vás asi musí byť trochu ako v letnom tábore?
- To by som určite nepovedal, už mám svoj vek a telo potrebuje trénovať, ale mám výhodu, že je prispôsobené ťažkým súťažiam. Toľko príprav, letných či zimných, čo som absolvoval, znamená, že organizmus si na záťaž skôr zvykne a dokáže sa jej prispôsobiť.
Ako si máme tie tvrdšie tréningy predstaviť?
- Každý rád trénuje s loptou a nikto nemá rád nejaké veľké behy. Také zimné sústredenie v Turecku, ktoré tam s pauzami trvalo od januára do konca februára, bolo v tomto smere skutočne náročné. Najhoršie boli pritom prvé dva týždne – veľa behania, veľa testovania - fyzického a silového. Tretí, štvrtý deň boli kritické – to už mal človek problém vstať ráno z postele. Najhoršie, čo som zažil, boli asi štyri 12-minútovky za jeden tréning alebo stokrát sto metrov. Ubieha to veľmi pomaly, je to ale skôr psychologický problém ako fyzický.
Zrejme vás to naučilo posúvať vlastné limity – fyzické aj psychické.
- Asi áno. Neviem, čo by to spravilo s mladými chlapcami z Pohronia, kebyže teraz vyjdú na štadión pred 50-, 60-tisíc ľudí. Niekedy ešte na nich vidno, že sa boja lopty, že si neveria. Aj ja som mal, samozrejme, zo začiatku trému, nebol som žiadny veľký frajer, ale človek si na to zvykne. Keď hrá pred takou návštevou každý týždeň, už to nerieši. Automaticky hlava vypne, sústredíte sa len na hru a na to, čo sa deje na trávniku.
Čo pre vás znamenala možnosť hrať za slovenskú reprezentáciu? Beriete to už ako uzavretú kapitolu?
- Nikdy to nie je uzavretá kapitola, môže sa stať hocičo, je však pravda, že som už starší a reprezentácia sa omladzuje. Hrá dobre, takže si nemyslím, že tam treba niečo meniť. A čo to pre mňa znamenalo? Je to zrejme maximum, čo môže človek v športe dosiahnuť, že môže reprezentovať svoju krajinu. Samozrejme, tešilo ma aj, že som sa dostal medzi hráčov, ako sú Adam Nemec, Marek Hamšík, Maťo Škrtel, Ďuro Kucka. Stále sme spolu v kontakte, je to silná generácia. Všetci chlapci sú fajn, len niekto je väčšia hviezda a iný menšia. Treba ich ale chápať, veď všadiaľ, kam sa pohnú, je o nich záujem, každý sa chce s nimi fotiť. A tiež chcú mať svoje súkromie, netreba im mať za zlé, ak niekedy niekoho odbijú.
Aký moment bol pre vás v reprezentácii najsilnejší?
- Každý jeden. Ja som si tam užíval každý deň a každý tréning s ostatnými hráčmi, lebo to sú naozaj kvalitní futbalisti a trénovať s nimi bola paráda. Keď som sa do výberu dostal prvýkrát, myslel som si, že tam budem len do počtu, ale nakoniec to tak nebolo. Treba si veriť a ísť za svojím cieľom. Ak človek urobí maximum, tak mu to futbal vráti – skôr alebo neskôr.
Takmer pri každej odpovedi z vás cítiť pokoru. Pomohla vám v kariére?
- Skôr si myslím, že mi trochu uškodila. Bez nej som mohol, čo sa týka klubovej úrovne, dosiahnuť viac. Mohol som hrať v lepších mužstvách. Niekedy som bol príliš zdržanlivý a bál sa povedať svoj názor. Následky by však možno boli jeden deň zlé a nasledujúci by sa to otočilo. Mal som kamarátov, ktorí si povedali svoj názor a tréner ich odpísal, ale o mesiac podpísali zmluvu s oveľa lepším klubom za oveľa lepšie peniaze. Ale človek nikdy nevie, ako to vypáli, ja som to skôr hral na istotu a bál som sa riskovať.
Ušla vám nejaká konkrétna príležitosť?
- Áno, ale nebola to vtedy moja chyba. Bolo to však dávno a nemá zmysel sa k tomu vracať, takže viac nepoviem. Čo sa nedá ovplyvniť, to netreba riešiť, hovorí stále tréner Nemec (Milan Nemec – pozn. red.) a ja sa snažím osvojiť si to.
Kde sa vidíte o pár rokov?
- To je ťažko povedať. Teraz som v Pohroní a snažím sa robiť to, čo odo mňa vyžadujú a byť nápomocný, v čom sa dá, pomáhať najmä mladým hráčom.
Vidíte ale vaše budúce roky spojené s futbalom?
- Kým som zdravý, budem hrávať. A do budúcna? Nejaké rozhovory prebehli, či už v Pohroní alebo v zahraničí, takže uvidíme. Ostávam v kontakte so všetkými a som otvorený viacerým možnostiam. Aj keď pred rokom som hovoril, že sa nechcem dať na trénerskú kariéru, uvidím.
Naznačili ste, že v Pohroní nachádzate uplatnenie práve vo vzťahu k mladším hráčom.
- Dáva mi to veľa, predsa len mám svoj vek a ak by sa stalo, že by som sa v budúcnosti venoval trénerstvu, už teraz sa postupne učím nejaké veci - ako s hráčmi vychádzať, ako im pomôcť. Pýtam sa aj trénerov, či som v tej - ktorej situácii reagoval správne.
Už onedlho sa začne sezóna. Aké sú aktuálne ciele Pohronia?
- Oficiálne ciele do sezóny ešte od vedenia nezazneli, ale určite by sme nechceli hrať o záchranu. Treba odohrať vo vysokom tempe a dobre už jesennú časť, aby sme sa na jar netrápili. Čaká nás spolu so Slovenským pohárom veľká porcia zápasov. Druhá liga bude mať tento rok vynikajúcu úroveň. Bude na čo pozerať a bude, o čo hrať.
Aká je v príprave atmosféra v tíme?
- Keď príde päť, šesť nových hráčov, nedá sa to za mesiac zladiť, chce to čas, aby zafungovala chémia. Noví chlapci zapadli dobre, na ihrisku pracujú, prichádzajú na tréning s tým, že sa chcú zlepšiť, a to je asi najdôležitejšie, že sa neflákajú.
A váš osobný pocit?
- Môj pocit je, že vždy sa dá - na tréningu aj v zápase, urobiť viac. Dobehnúť ešte dva-tri metre, alebo po tréningu ostať pätnásť, dvadsať minút navyše či samostatne zájsť do posilňovne. Ak chcú chlapci robiť a napredovať, musia makať viac. Bez toho to nejde.
Všimla som si, že máte na rukách tetovania.
- Áno, mám ich viac, aj inde. K tetovaniu mám veľmi pozitívny vzťah. Neriešim, čo o tom ľudia hovoria alebo, čo si o tom myslia. Nie každý má gule dať si to urobiť. Veľa sa v súvislosti s tým popísalo o chlapcoch z reprezentácie, každý to rozoberá, ale mám pocit, že je to skôr ľudská závisť.
Aký význam má tetovanie pre vás?
- Mám na to svoje dôvody, je v tom symbolika, ale nechcem ju konkretizovať, to je osobné.
Aký pocit máte, keď prídete na pivo do krčmy v rodnom Ihráči a na stene vidíte dresy s vaším menom z klubov, za ktoré ste v minulosti hrávali?
- Skôr na malinovku vo fľaši, presne ako kedysi. To je to najlepšie, čo existuje. (úsmev) Určite je to príjemný pocit, dobre sa na to pozerá. Dobre sa tiež počúva, keď vás chvália, ale ja to nemám veľmi rád, vždy to totiž môže všelijako dopadnúť.
Držíte sa vo svojej kariére nejakého pravidla?
- Myslím si, že v každej životnej situácii treba zostať normálnym človekom a nerobiť zo seba hlupáka alebo nejakého frajera. Treba reagovať primerane situácii.
Autorka Iva Zigová, zdroj MyŽiara