Po jesennej sezóne ukončil svoje pôsobenie v tíme v FK Pohronie aj jeho dlhoročný hráč, Ján Sojka. Tento 29- ročný stredný záložník futbalovo vyrastal neďaleko Banskej Bystrice v Rakytovciach. Odtiaľ v roku 2011 zamieril do TJ Sokol Dolná Ždaňa, ktorá už o rok splynula s FK Žiar nad Hronom a vznikol súčasný klub FK Pohronie. Počas necelých deviatich sezón bol Sojo neoddeliteľnou súčasťou tímu spoza Hrona a vo viacerých zápasoch niesol aj kapitánsku pásku. Okrem jeho skúseností bol cenený pre svoju spoľahlivosť a dôsledné plnenie taktických pokynov trénerov a silnou stránkou bola jeho povaha. Pozitívnym prístupom a nadhľadom sa neustále podieľal na dobrej atmosfére v kabíne. So spoluhráčmi udržiaval veľmi dobré vzťahy a ľudí si vedel získať srdečnosťou, skromnosťou a stále sršiacim humorom.
Napriek tomu, že v súčasnej sezóne si vo Fortuna lige pripísal len 2 štarty, za náš klub dohromady odohral odohral 143 stretnutí a strelil 11 gólov. Pôvodne bola avizovaná informácia, že Ján Sojka ukončil futbalovú kariéru, no nie je tomu úplne tak. Skončil možno s profesionálnym futbalom, no od jarnej časti sezóny ho môžete vidieť na ihriskách vo farbách klubu, v ktorom vyrástol a za FK Rakytovce bude hrať v III. lige.
Čo sa týka jeho pôsobenia v FK Pohronie, isté je, že Janko Sojka ostane navždy zapísaný v histórii nášho klubu a vždy bude na žiarskom štadióne vítaný.
Si jeden z najdlhšie pôsobiacich hráčov v kádri FK Pohronie, kde si pôsobil od roku 2011 až do konca roku 2019. Dlhšie tu už bol len Roman Packo. Ako s odstupom času hodnotíš túto 9 ročnú kariéru?
Ak mám úprimne povedať, nečakal som, že strávim toľko rokov v jednom malom klube. Myslím si, že je veľmi málo nielen futbalistov, ale aj celkovo športovcov, ktorí tak dlho pôsobili na jednom mieste. Moju kariéru v Dolnej Ždani hodnotím veľmi úspešne, lebo z amatérskeho futbalistu a klubu, ktorý pôsobil v 3. lige, sme vybudovali klub hrajúci najvyššiu súťaž na Slovensku.
Počas pôsobenia v našom klube si zažil zápasy v troch ligách. Ako vnímaš rozdiely medzi treťou, druhou a prvou ligou na Slovensku?
Je pravda, že každá súťaž má inú kvalitu. Ako sme postupovali o súťaž vyššie, tým boli nároky na nás, hráčov, väčšie. Museli sme sa stále zlepšovať, aby sme boli schopní konkurovať ostatným mužstvám v súťaži.
Keď porovnáš tvoje prvé sezóny ešte na ihrisku Dolnej Ždane s ostatnými troma, keď sa klub presťahoval na zrekonštruovaný štadión v Žiari nad Hronom, ako sa klub zmenil počas tých deviatich sezón?
Po mojom príchode do Dolnej Ždane som bol milo prekvapený. Malý útulný štadión a návštevníci, ktorí už mali na tribúne “chytené” svoje miesta, vytvárali neskutočne príjemnú atmosféru. Domáce zápasy sa hrávali vždy v nedeľu poobede. Môžem tvrdiť, že to bolo pre obec aj celé okolie ako druhá nedeľná omša. Po presťahovaní na novovybudovaný štadión v Žiari nad Hronom to bol iný level. Domáce zápasy sa hrali v piatok večer pod umelým osvetlením. Aj keď počet návštevníkov na štadióne bol slušný, verili sme, že raz ho vypredáme do posledného miesta. A tak sa nám splnili dva sny súčasne. Postup do Fortuna ligy a s ním aj vypredanie žiarskeho štadióna hneď v prvých dvoch domácich zápasoch. Bol to môj najkrajší zážitok v tomto klube.
Počas tvojho pôsobenia si v našom klube zažil mnohých spoluhráčov. Na ktorých nezabudneš nikdy a môžeš povedať, že sa stali tvojimi priateľmi na celý život?
Za tých pár rokov sa ich vystriedalo veľa. S niektorými si občas zavoláme, dáme kávičku alebo strávime pekný víkend na chate. Najviac si však cením troch spoluhráčov Romana Packa, Jožka Sekereša a Michala Páleníka, ktorí mi ako mladému chlapcovi pomáhali po príchode do Dolnej Ždane.
Keď si v roku 2011 prestupoval z Rakytoviec do TJ Sokol Dolná Ždaňa, napadlo ti, že by si si tu niekedy v budúcnosti mohol raz zahrať I. ligu?
O tom sa mi ani nesnívalo...
Aktuálne si sa vrátil do svojho rodného klubu FK Rakytovce, ktorý hrá III. ligu skupina Stred. Tešíš sa na túto zmenu, aj keď to už nebudú zápasy napríklad na Tehelnom poli či v MOL aréne, ale v komornejšom prostredí?
Zvykám si na viac voľného času. Keďže trénujem menej dní ako v Pohroní, môžem viac času venovať rodine a hlavne malému Kubovi. Bol by som rád, ak by išiel v mojich šlapajách. Možno niekedy v budúcnosti tieto štadióny navštívim v roli otca a diváka v jednom.
Aké máš plány do budúcna mimo futbalového ihriska?
Konečne by som si už mal zobrať svoju dlhoročnú priateľku (10 rokov) za ženu. (smiech) ...tak čo, zlatko, vezmeš si ma???
Uvidíme ťa ešte niekedy na žiarskom štadióne minimálne v role diváka?
Určite áno. Klub stále sledujem, volám si s bývalými spoluhráčmi a držím im palce v boji o záchranu, ktorú určite zvládnu.
Ako si na Jana Sojku spomínajú spoluhráči, ktorí s ním v kabíne Pohronia prežili najviac sezón?
Lukáš Pellegrini: Janka Sojku poznám ako veľkého srdciara, profesionála a chalana, ktorý vám príde na pomoc vo dne či v noci. Do zápasu išiel vždy naplno a na ihrisku nechal celé srdce. V kabíne pôsobil ako líder a pozitívnou náladou a pozitívnym prístupom k životu vedel všetkých zabaviť a tvoriť veselú atmosféru. Osobne ma veľmi mrzí, keď odchádzajú hráči ako je Janko, pretože nie všetci sú tak oddaní pre klub ako práve on. Za seba môžem povedať toto: Sojo môj, veľké ďakujem za všetko, čo si mi do života dal a veľkou mierou si sa práve ty pričinil o to, kde sa momentálne nachádza náš klub Fk Pohronie. Patrí ti moje veľké uznanie, vďačnosť a nikdy nezabudnem na spoločné chvíle plné smiechu, zábavy, ale aj tvrdej roboty.
Roman Packo: S Jankom sme spolu prežili skvelé roky v FK Pohronie. Strávili sme tu kus života a dodnes sa navštevujeme aj s rodinami. Verím, že toto priateľstvo bude pokračovať, aj keď už nebudeme pôsobiť v jednom futbalovom tíme. Janko bol skvelý hráč, skvelý kamarát a "parťák" v kabíne. Je veľmi priateľský a veselý človek. Príkladný typ človeka, ktorý si z ničoho nerobil ťažkú hlavu, ani keď sme hrali o záchranu či postup a dobrú náladu a pohodu vždy šíril okolo seba. Prajem mu všetko najlepšie.
Milý Sojo, ďakujeme a všetko najlepšie do života ti praje celé FK Pohronie!