Jedným z hráčov, ktorí do tímu prišli počas zimného prestupového obdobia, je aj 29-ročný brankár Tomáš Jenčo. Dozvedeli sme sa, že ho tohto roku čaká veľký životný krok. Tomáš je gólman, ktorý dlhodobo patrí medzi top brankárov 2. ligy. Je skromný, pracovitý v tréningu a môže byť svojím prístupom vzorom pre mladších spoluhráčov.
Kedy sa zrodila tvoja láska k futbalu a kto ťa k nemu dotiahol?
Odkedy sa pamätám je môj život spojený s futbalom. Najprv som sa chodil pozerať na ocina, ktorý hrával u nás v Stropkove a vo Svidníku. Zároveň sme bývali kúsok od ihriska, kde som sa odmalička trieskal o zem. Chytať v bráne som totiž zbožňoval od prvej chvíle, aj keď som bol trénermi miestami posúvaný do poľa, ale mne sa najviac páčilo lietať v bráne.
Takže s futbalom si začal vo svojom rodnom meste. Ako pokračovala tvoja kariéra?
Áno, vyrastal som v Stropkove, kde som aj začínal v prípravke, cez žiacke kategórie až do dorastu. Od 14 -15 rokov som bol v staršom doraste s chalanmi, čo mi veľmi pomohlo aj pri prechode do mužského futbalu, ktorý býva ťažký. Už v 16 rokoch som mal možnosť chytať za Áčko, bola to druhá liga východ, čo bola vtedy tretia najvyššia súťaž na Slovensku. Bola to pre mňa veľká škola a veľmi mi to pomohlo. Mal som šťastie na výborných spoluhráčov, hrával so mnou napríklad Robo Pich, ktorý je známy futbalovej verejnosť, Kamil Kuzma či iní ligoví futbalisti, ktorí pochádzajú zo Stropkova.
Popri futbale nechýbala ani športová základná škola a gymnázium v Stropkove
Hral si však aj v Artmedii Petržalka, ako si sa tam dostal?
Do Petržalky som sa dostal v podstate zo dňa na deň, keďže som si dal prihlášku na vysokú školu a hľadal som možnosti, ako pokračovať ďalej vo futbale. Odohral som jeden zápas, na ktorý sa bol pozrieť tréner Weiss, s tým, že si ma tam zobrali. Trénoval som s A-tímom, ale chytával som za Béčko. V Petržalke som strávil štyri roky, prvé dva ligové (druhý rok som chytal ligu) a dva roky som hrával v druhej lige. Odtiaľ som išiel do Michaloviec, kde som strávil rok a pol, potom som hosťoval v Ružinej a posledné tri a pol roka som strávil vo Zvolene.
Tvoj prestup do Pohronia vyvolal emócie na strane Zvolena, ako to bolo?
Po skončení mojej zmluvy vo Zvolene, prišla ponuka z Pohronia, od športového riaditeľa Mira Poliačka, ktorú som zvážil s rodinou a s priateľkou. Aj keď bol okolo toho trochu humbug, prestup prebiehal hekticky, vo Zvolene si myslia svoje, my si myslíme svoje. Pohronie je pre mňa lákavý, najmä čo sa týka zázemia, fungovania a ambícii. Len čas ukáže, či to bolo dobré rozhodnutie zo strany klubu i mojej. Naša spolupráca však prebieha veľmi dobre a ja verím, že to tak bude aj ďalej.
Si spokojný s tímom Pohronia, ktorý nastúpi do zápasov v jarnej časti súťaže?
Teším sa, že je tu množstvo kvalitných chalanov, nielen po futbalovej, ale aj po ľudskej stránke. Celkovo si ako kabína rozumieme, čo je dôležité aj pri prenášaní na ihrisko. Myslím, že prípravné zápasy nám ukázali, že je to dobrá cesta, aj keď máme ešte nedostatky, ktoré treba odstrániť.
Kto je tvojím najväčším vzorom?
Obdivujem brankára Gianluigiho Buffona, je to veľká futbalová persóna. A ako vzor, po ľudskej stránke, beriem aj mojich rodičov. Vždy som rád, keď sú, či už moji rodičia, alebo súrodenci na zápase. Keď som hral na východe, chodili vždy, keď mohli. Určite sa prídu pozrieť aj na zápas do Žiaru nad Hronom.
Čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?
Keď nehrám futbal, venujem sa trénovaniu. Vo Zvolene som trénoval mladších brankárov v rámci mládeže, čomu by som sa chcel venovať aj tu v Pohroní. Okrem futbalu zbožňujem tráviť chvíle s mojou priateľkou a naším psíkom. Okrem toho, tohto roku nás čaká veľký životný krok, 16. júna chystáme s priateľkou svadbu.
Aké sú tvoje ciele, či už tie najbližšie, alebo dlhodobé?
Tak ako hovoria naši tréneri, treba si dávať veľké ciele. Myslím si, že by bolo krásne, keby sa tu hrala a ja osobne by som si rád zahral najvyššiu slovenskú súťaž. To by bol veľký pekný cieľ, ale treba prísť k nemu postupnými krokmi. Mať takýto cieľ je však pre nás motiváciou.
Počas svojej futbalovej kariéry si vychytal množstvo striel, určite je však gól, ktorý si nechytil a na ktorý doteraz nevieš zabudnúť. Ktorý to je?
Mne sa hneď vybaví viacero, ale prvý je naozaj topka, dokonca bol medializovaný v markizáckom Frajerovi na záver (viacerí bývalí spoluhráči sa určite zasmejú, keď si to prečítajú). Ako Zvolen sme hrali prvý rok v druhej lige a prvý pohárový zápas sme odohrali vo Zvolene s Trenčínom. Ten sa hral v stredu, hneď nato v sobotu sa hral ďalší zápas s Lokomotívou Košice a ihrisko bolo dosť v zlom stave. V desiatej minúte mi dal stopér malú domov, ktorá išla presne do stredu brány, išiel som ju odpáliť cez celé ihrisko, v najväčšom náprahu mi však lopta nohu preskočila a skončila v bráne. Doteraz mi vo Zvolene nohu hľadajú. Pár dní nato mi večer začali pípať smsky, čomu som sa čudoval, keďže som nemal narodeniny, písali mi však známi a spoluhráči kvôli markizáckemu Frajerovi na záver, kde bol práve tento nešťastný gól. Na druhý deň som ani nechcel ísť na tréning.
Spomeňme teda na záver aj niečo pozitívne.
Takých tých dobrých vecí bolo dosť veľa, radšej zbieram to pozitívne. Posledná pol sezóna mi vo Zvolene vyšla a myslím, že som dostal najvyššie hodnotenie od trénera. Bola to jedna z lepších sezón, na viaceré však spomínam rád.