Súčasný kapitán FK Pohronie Petr Pavlík prišiel do klubu v sezóne 2019/2020. S klubom tak bol vo chvíľach, keď bojoval o záchranu vo Fortuna lige. V rozhovore nám prezradil, ako si spomína na začiatky pôsobenia v Žiari, ale aj na svoje pôsobenie v Turecku.
„Na začiatky v Pohroní spomínam iba v dobrom. Keď som prišiel, poznal som trénera Mikiho Radványiho a niekoľko chlapcov v kabíne,“ vracia do nedávnej minulosti kapitán Pohronia a ako konštatuje, jeho príchod do klubu prebehol v poriadku a so zvyškom tímu sa zoznámil veľmi rýchlo. Ako však podotýka, začiatok jeho pôsobenia v Pohroní bol spôsobený tým, čo sa udialo na celom svete - koronavírusom: „Po takmer troch mesiacoch sme sa preto všetci z tímu od seba odlúčili a zostali sme zavretí doma. Ale na celé obdobie môjho pôsobenia v Pohroní spomínam zatiaľ veľmi dobre a hodnotím ho kladne. V Žiari som spoznal veľa nových ľudí, nových kamarátov a priateľov a užívam si každý deň, keď môžem byť s chalanmi v kabíne.“
Už od začiatku bol Petr, spolu s legendou klubu a vtedajším kapitánom Lukášom Pellegrinim, považovaný za lídra. Absolvovali aj spoločné tlačovky, spoznal sa s novinármi. Dnes je na pozícii kapitána práve on. „Vyplynulo to z toho, že už mám nejaké skúsenosti za sebou a v tíme som vekovo už z tých starších,“ vysvetľuje dôvody, prečo si ho vedenie vybralo a ako poznamenáva, bol v tom období v tíme najstarší: „Mal som viac skúseností a chcel som ich odovzdávať mladším chlapcom. To bol aj jeden z dôvodov, prečo si ma rok predtým vedenie a tréner vybrali, že mi verili, že môžem do klubu priniesť nejaké skúsenosti a môžem tiež pomôcť v bojoch o záchranu. Čo sa nám vlastne spoločnými silami vlani aj podarilo. Momentálne pozíciu kapitána beriem stále rovnako, ako keď som prišiel do klubu. Viem, že zodpovednosť je na nás, na starších hráčoch. Máme to v našich rukách, aby sme dokázali ukočírovať mladších a odovzdať im skúsenosti a aby sme spoločne dokráčali za cieľom, ktorý sme si dali. Ale že by sa mi nejako zmenili povinnosti v klube, to nie. Akurát musím absolvovať tlačové konferencie pred sezónou a podobné veci, ale to k tomu patrí a je to prirodzené,“ hovorí na margo zodpovednosti za hru na ihrisku či za hráčov.
Za relatívne krátky čas, ako v klube Petr pôsobí, prišlo do Pohronia veľa nových hráčov a na druhej strane, viacerí klub opustili. Ako preto dnes vníma klub? „Taký je futbalový život. Hráči prichádzajú a odchádzajú. Zažil som to vo viacerých kluboch, že fluktuácia hráčov bola niekedy väčšia a niekedy menšia. Človek si už na to za tú kariéru nejako zvykne a musí sa s tým vedieť vysporiadať, popasovať. Vždy je dobré, aby sa hráči medzi sebou čo najskôr spoznali a aby sa vytvorila dobrá partia v kabíne. Pretože to je základ akéhokoľvek úspechu – mať dobrú kabínu.“ Ako naznačuje, v Pohroní je momentálne dobrá partia v kabíne a sú tam šikovní mladí hráči, ale aj skúsení starší. Petr tiež podotýka, že aj trénera Kameníka spoznal až v klube v Žiari. „Úprimne, z Čiech som ho nepoznal. Je to mladý tréner, ktorý vie, čo chce, má jasno vo futbalovej stratégii a filozofii. Vie čo robí, prečo to robí a verí tomu. Tréner verí nám, pretože mal možnosť niektorých hráčov do klubu priviesť a my zase veríme jeho stratégii. A to si myslím, že je ďalší jeden zo základov pre úspech. Keby to tak nebolo, nemohlo by to fungovať. Vzájomný rešpekt nás k trénerovi a trénera k nám musí byť a to isté platí aj o dôvere.“
Mužstvo Pohronia vstúpilo do jarnej časti súťaže dobrou hrou. Čakajú ho však ešte veľmi ťažké zápasy s ťažkými súpermi, ale aj so súpermi, ktorí možno nie sú kvalitatívne na takej úrovni, ale vždy dokážu potrápiť. Od ktorých súbojov si sľubuje kapitán zaručené tri body a, naopak, ktoré body budú vydreté? „Áno, do jarnej časti súťaže sme vstúpili veľmi dobre. K tomu sme mali ešte dve kolá z jesennej časti, dohrávky, ktoré sme zvládli. Myslím, že štart bol dobrý, čo nás katapultovalo z posledného miesta a dotiahli sme sa na tímy pred nami. Momentálne sú tabuľka a tímy tak vyrovnané, že môže vyhrať každý s každým. Dopredu sa nedá počítať, že toto sú zaručené body. My chceme a aj ideme do zápasov s tým, že chceme uspieť, chceme získať tri body a chceme predviesť hru, o ktorej si myslíme, že je najlepšia. Bohužiaľ, nie vždy sa nám to podarí. Ale taký je šport, futbal nevynímajúc. Vždy však ideme do zápasu s tým, že chceme uspieť a získať body. Každý získaný bod si vážime, či je to doma, alebo vonku. Aj keď je to niekedy remíza a nás to štve. Musíme si vážiť každý bod, získavať ich a na konci sezóny uvidíme, na ktoré miesto v tabuľke to bude stačiť.“
S futbalom začínal Petr ako sedemročný. Po nejakej dobe skúsil ísť hrať ako žiak do Opavy, kde pobudol asi štyri roky. Potom prišla ponuka z Baníku Ostrava. „Do Ostravy som prišiel ako 15-ročný. Zmenil som školu a s ďalšími chlapcami sme išli na internát. Čo sa týka futbalu, sám som povedal, že to skúsim. Obrovskú podporu som ale mal vždy aj vo svojich rodičoch a keď som sa rozhodol pre futbal, podporovali ma, jazdili so mnou na zápasy. Či už to bolo v Baníku, alebo neskôr po celej republike. Vždy v sobotu ráno išli a boli s nami, s tímom a jazdili nám fandiť. Aj s inými rodičmi robili takú tú dobrú skupinku. Ďakujem preto svojim rodičom a svojej sestre, ktorá jazdila s nimi, za podporu a za to, že vždy, či už to boli víťazstvá, alebo prehry, stáli za mnou a podporovali ma.“
Petr hrá na poste obrancu, čo nie je pozícia, z ktorej padá veľa gólov. Jemu sa však hneď po príchode do Pohronia podarilo viackrát skórovať. Ako prezrádza, vždy chcel hrať práve na tejto pozícii. „Prešiel som si všetkými postmi v zostave, ale nikde inde to nebolo ono. Na poste obrancu to nakoniec vyšlo. Tam som začal hrávať ako žiak a potom som sa tam už udržal. Rád hrám na poste obrancu a užívam si to. V minulej sezóne sa mi podarilo dať dva góly a ja som za každý gól rád, lebo ich veľa nedávam. Momentálne mi tréner hovorí, že by som ich mohol dávať viac. Ja si však myslím, že som na ihrisku práve preto, aby sme tie góly nedostávali. Každý gól, ktorý strelím, je pre mňa veľký bonus naviac a každý si vážim.“
To, že je Petr profesionálny hráč si uvedomil vo chvíli, ako podpísal svoju prvú profesionálnu zmluvu. „Ale vždy som vedel, že futbalová kariéra môže byť krátka, môže prísť nejaké zranenie, alebo čokoľvek do toho, a preto každú zmluvu, ktorú som podpisoval, som bral vážne. Povedal som si, že je to síce pekné - mať podpísanú zmluvu, ale nikdy človek nevie, čo sa môže stať. Preto som sa snažil a stále aj snažím užívať si každý tréning a každý zápas. Môže však prísť chvíľa, že moja futbalová kariéra skončí a že sa to nebude dať vrátiť späť. Preto sa snažím si užívať futbalový život,“ hovorí o čosi vážnejšie a v spomienkach sa vracia do minulosti, keď v mladom veku, ako 22-ročný, odišiel hrať do Turecka. „Bola to pre mňa veľká zmena, pretože Turecko je úplne iná mentalita, iná kultúra, jazyk, všetko... V tom období som mal šťastie. Za prvé v tom, že si ma klub vybral a za druhé, že som tam nešiel ako jediný Čech. Išiel som mnou aj Peťo Bolek, ktorý chytával v Moravciach, Senici, v Plzni a ktorý momentálne pôsobí v Karvinej. Bol tam so mnou aj Martin Baran z Prešova. Takže sme si tam vytvorili vlastnú komunitu, navzájom sme si pomáhali a uľahčili sme si to.“ Aj keď je Turecko iná krajina ako „naše“ európske a aj ľudia tu majú inú mentalitu, na rok strávený v tejto krajine spomína len v tom najlepšom. „Spoznal som novú kultúru a nový život v zahraničí. Do tej doby som ani v českej lige nemal veľa odohrané, takže to bol pre mňa veľký skok. Mrzí ma, že to netrvalo dlhšiu dobu, že som tam strávil iba rok. Ale aj tak na to obdobie spomínam iba v dobrom. Spoznal som veľa nových ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte. Ako životná skúsenosť a poznanie to bolo po futbalovej, ale aj mimo futbalovej stránky, určite úžasné,“ hodnotí Petr a na margo rozdielov v hre prezrádza: „V Turecku je futbal bláznivejší, hrá sa tak hore-dole. Na defenzívu sa tam nekladie taký dôraz ako v Čechách alebo na Slovensku, kde sa to viac rieši. Rozdiel je aj v ofenzíve, dôležité je pre nich, aby sa dalo čo najviac gólov. Aspoň tak to bolo v dobe, keď som tam pôsobil ja. Do Turecka chodia hrávať veľkí hráči, ktorí majú skúsenosti z anglickej, talianskej či francúzskej ligy. Na futbal majú Turci peniaze, preto si môžu dovoliť zaplatiť takých hráčov. Oni potom na zápasoch robia poriadnu šou, dávajú góly a je to tam také viac prežívané, aj čo sa týka fanúšikov. Berie sa to skoro ako náboženstvo.“
Turecko je rozdelené na základné futbalové kluby, a to Fenerbahçe, Beşiktaş, Galatasaray a Trabzonspor, čo sú štyri najväčšie kluby v Turecku. „Keď som bol druhý polrok v Samsunspor, čo je menší klub, a išli sme na zápas, tak za nami prišlo takmer 400 fanúšikov, ktorí cestovali 700 kilometrov, aby nás podporili na zápase vonku. Takže futbal v Turecku naozaj berú ako náboženstvo a žijú ním a užívajú si ho. Samozrejme, keď sa nedarí, dajú o sebe vedieť. Zažil som, keď si fanúšikovia prišli do tréningového kempu s nami „vyříkat“, čo sa im nepáči, čo nebolo veľmi príjemné. Na druhej strane, keď sa nám zápas vydaril, tak prišli aj na tréning, aby nám poďakovali a povedali, že nám fandia.“
Po pôsobení v Turecku sa Petr vrátil do Čiech a neskôr prišiel prestup na Slovensko, do Senice. „Stretol som sa tam s Peťom Bolkom, s ktorým som bol aj v Turecku. Do Senice som prišiel s tým, že som vedel, v akej pozícii som. Že nemám veľa skúseností a odohrané toľko, ako by som si predstavoval. Ale učil som sa od Janka Gajdošíka, ktorý bol v tom čase kapitánom a od Tomáša Kóňu a Juraja Pirošku, ktorí ma učili zžívať sa s futbalom. Musím povedať, že v Senici bola skvelá partia, ktorá ťahala za jeden povraz, čo sa prejavilo aj na výsledkoch.“ Ako Petr priznáva, pri prestupe do FK Pohronie nevedel, do akého prostredia ide: „Keď mi zavolal tréner Radványi a ponúkol možnosť ísť do Pohronia, tak som o klube nevedel skoro nič. Takže som si nejaké informácie musel zisťovať. Vedel som, že ide o rodinný malý klub, ktorý vznikol nedávno zlúčením Žiaru a Dolnej Ždane. Toto som vedel. Ale nemal som žiadne očakávania. Išiel som do toho s tým, že chcem pomôcť chlapcom a urobím všetko pre to, aby som bol prínosom pre klub.“
Mladším sa snaží odovzdať svoje skúsenosti
V klube si Petr rozumie s každým a nemá problém pobaviť sa s kýmkoľvek. „Je jedno, či je to starší hráč, ako Peťo Mazan, Tomáš Jenčo či Libor Hrdlička, alebo sú to mladí chlapci, osemnásť – dvadsaťroční. Nemám problém sa s kýmkoľvek porozprávať, alebo si zájsť na kávu.“ A práve o mladších spoluhráčoch Petr hovorí ako o šikovných futbalistoch, ktorých však ešte čaká veľa práce a ktorí musia na sebe ešte veľa makať, aby sa posunuli tam, kde chcú byť. „Všetko je to o prístupe, ako na tréningoch, tak na zápasoch. Ale aj mimo štadióna, napríklad čo sa týka životosprávy. Chlapci však na to musia prísť sami. My starší im môžeme dať rôzne návody, ako im pomôcť, ale všetko je o tom, či si to tí chlapci v hlave zrovnajú. Pretože bolo veľa talentov, ktorí mali talent od Pána Boha, ale, bohužiaľ, v hlave si s tým nevedeli poradiť. A nakoniec sa po nich zľahla zem. A pritom, keby to mali nastavené inak, mohli sa futbalom živiť a mohli byť úspešní,“ zamýšľa sa kapitán Pohronia a na margo mladých obrancov, ako sú Samuel Jenat, Dominik Špiriak či Andrej Štrba, poznamenáva: „Keď ma požiadajú o radu, tak sa im snažím odovzdať svoje skúsenosti, ktoré som získal. Povedať im, čo a ako. Ku mne má každý dvere otvorené a môže sa so mnou pobaviť o čomkoľvek.“
V strede obrany hráva Petr ste so skúseným Thomasom Heurtauxom, o ktorom tvrdí, že je to veľký profesionál: „Je to skúsený borec, ktorý si prešiel veľkými klubmi. Je vidieť, že je obrovský profesionál. Pripravuje sa na každý tréning, na každý zápas. Hrá sa mi s ním dobre, pretože je to už skúsenejší hráč. Čo sa týka prípravy na zápas a na tréning, to by sme sa od neho mohli všetci učiť.“
Pri mene Petra Pavlíka občas „svietia“ aj žlté karty, čo je vzhľadom na to, na akej pozícii hráva, pomerne bežná záležitosť. Ako však priznáva, snaží sa pracovať na tom, aby tých kariet bolo čo najmenej. „Snažím sa ísť do každého súboja na plno. Niekedy to skončí tak, že dostanem žltú kartu a že sa to zbiera. A niekedy to vyplynie z emócií, že človek povie rozhodcovi svoj názor. Záleží aj na tom, ako to má nastavené rozhodca. Takže prídu aj karty za reči a komentovanie situácie. Viem, že by sa to nemalo stávať, ale som už raz taký. Snažím sa ale aj s týmto pracovať.“
Bohužiaľ, ako je to pri tomto športe bežné, ani Petrovi sa nevyhýbajú ani zranenia. Pred niekoľkými rokmi od spoluhráča dostal kopanec do hlavy a zostal ležať na trávniku. „Mal som otras mozgu. Bolo to v zápase s Nitrou, keď sme dali tretí gól. Prišla dlhá lopta a dostal som do hlavy, asi kolenom. Ako sa hovorí, tak ma vyplo, že som zostal v bezvedomí nejaký čas. Potom som sa prebudil až v kabíne. Dobre to dopadlo, pár dní som si poležal v nemocnici. Mal som síce nariadený pokoj od futbalu, ale našťastie to dobre dopadlo. Samozrejme, nebolo to príjemné. Dokážem sa vžiť do situácie mojej rodiny, do pocitov mojej manželky, ktorá bola vtedy priamo na štadióne a bolo to pre ňu nepríjemné. Ale som rád, ako to dopadlo. Ale aj toto k športu patrí.“ Nepríjemné zranenie utŕžil aj nedávno v Pohroní, tiež v zápase proti Nitre. Zaujímalo nás preto, ako mu ide liečenie a kedy nastúpi do zápasov. „Momentálne prebieha moja liečba. Lepší sa to, postupne cítim na lýtku progres, že to ide dobrým smerom. Ale viem, že pri svalovom zranení sa to nesmie urýchliť, lebo je riziko návratu, a to nikto nechce. Odhadovať, kedy by som sa mohol vrátiť na trávnik, je ťažké. Ale verím, že čoskoro budem môcť pomôcť chlapcom na ihrisku.“
(li)